Jubilejná výstava pri príležitosti 190. výročia narodenia prvého riaditeľa múzea. Výstava prezentuje celoživotné dielo a všestrannú činnosť Jánosa Fábryho.

V roku 2020 si Gemersko-malohontské múzeum pripomína 190. výročie narodenia Jánosa Fábryho - prvého riaditeľa múzea, pedagóga, botanika, organizátora kultúrneho, spoločenského a verejného života v Rimavskej Sobote. János Fábry sa narodil 31. júla 1830 v Lučenci. Od 50. rokov 19. storočia žil v Rimavskej Sobote, kde pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote. Zomrel 28. decembra 1907 v Rimavskej Sobote, kde bol aj pochovaný na staršom cintoríne.

Výstavou si chceme pripomenúť významnú osobnosť, ktorá bola 25 rokov na čele Gemerského župného múzea a ktorej vďačíme za záchranu mnohých zbierok reprezentujúcich kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu, ako aj za starostlivosť o bohaté zbierky počas jeho pôsobenia v rokoch 1882 až 1907.János Fábry bol osobnosťou, ktorá svojou činnosťou a pôsobnosťou presiahla hranice regiónu. Aj keď bol Fábry profesorom botaniky a profesijne bol zameraný viac na prírodné vedy, načrel do viacerých vedných odborov. Bol veľkým prínosom pre oblasť školstva, výchovy, vzdelávania, zberateľstva a múzejníctva, pričom kultúru a tradície Gemera-Malohontu prezentoval nielen v rámci župy a Rakúsko-Uhorska, ale aj mimo jeho hraníc. Bol členom Krajinského spolku stredoškolských profesorov, Kráľovskej uhorskej prírodovedeckej spoločnosti a Zoologicko-botanického spolku vo Viedni. Fábry sa celý svoj život venoval pozdvihnutiu verejného a kultúrneho života mesta Rimavská Sobota, v ktorom pôsobil takmer 60 rokov, za čo si vyslúžil v roku 1906 titul kráľovského radcu.

Ako kľúčová osoba spoločenského diania mesta a zakladateľ Gemerského župného múzea sa k jeho osobe viaže viacero tematických oblastí, ktorými sa pokúsime priblížiť celoživotné dielo a aktivitu tohto činného a všestranného profesora. Dôraz kladieme na to, aby sme prezentovali predovšetkým také zbierkové predmety, dokumenty, rukopisy a fotografie zo zbierok nášho múzea, ktoré zatiaľ ešte neboli publikované, zverejnené a prístupné verejnosti. Zároveň sú na výstave prezentované aj predmety z dedičstva rodiny Fábryovcov z Maďarska. Vystavené predmety tvoria súčasť historickej knižnice, archívu, historickej, etnografickej a prírodovednej zbierky Gemersko-malohontského múzea. Sú to autentické zbierkové predmety: ročenky, knižná literatúra, dobová vlastnoručná korešpondencia, vyznamenania, úžitkové osobné predmety z vlastníctva Jánosa Fábryho alebo jeho rodiny. Užšiu skupinu tvoria predmety, ktoré sa do zbierok múzea dostali ako dar od samotného Fábryho. Vystavené zbierkové predmety v takejto ucelenej forme sú verejnosti predstavené vôbec po prvýkrát.

Túto výstavu si môžete pozrieť aj formou virtuálnej prehliadky:

Výstava je realizovaná v rámci podujatia Dni európskeho kultúrneho dedičstva.

Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja. 

Július Szabó (1907 - 1972) sa maľbe venoval od svojich mladých rokov. Jeho prvé, študijné pokusy o olejomaľbu sú prevažne realistické. Tematicky sa zameriaval na portrétovanie blízkych, členov rodiny a na krajinu v okolí Lučenca. V mladosti naňho vplýval jeho prvý učiteľ maliarstva František Gyurkovits a cieľavedome sa vzdelával z literatúry. Postupne, ako sa dostal do sveta a poznával umelecké trendy doby, pretavoval ich do svojho umenia. No jeho cesta do Paríža v roku 1937 mu dopomohla k uvedomeniu si vlastnej sily a nastúpiť na samostatnú cestu v umení. Jeho maliarsky prejav z rokov 1942 - 1943 je jasným dokladom tejto jedinečnej cesty.
Vojnové udalosti ho vyburcovali k vizionárskym kompozíciám, ktorými vyjadril svoj odmietavý postoj k negatívnym javom a túžbu človeka po mieri. Práve toto sa stalo centrálnou tematikou jeho grafickej tvorby, ktorej sa začal venovať v roku 1945.

Päťdesiate roky minulého storočia znamenali určité upokojenie v jeho živote. Medzi prvými sa stal členom Zväzu československých výtvarných umelcov, založeného v roku 1949. Pocit istoty a spolupatričnosti s umeleckou obcou v republike, ako aj značné úspechy doma a v zahraničí na grafických, súťažných výstavách vplývali na jeho umenie. V jeho maľbe sa to prejavilo realistickým zobrazením okolia, krajiny, v duchu romantického realizmu M. Munkácsyho, L. Paála, L. Mednyánszkeho. Po roku 1956 sa umelcom uvoľňovali možnosti cestovania. Szabó využil každú príležitosť poznávať svet. Prvé zájazdy organizoval Zväz výtvarných umelcov do Sovietskeho zväzu, kde účastníci mali možnosť navštíviť významné zbierky Treťakovskej galérie v Moskve a Ermitáž v Petrohrade, ako aj pamiatky v Kyjeve, v Baku a pod. Postupne nasledovali aj iné zájazdy do krajín západnej Európy a k moru. Dojmy získané na týchto cestách sa odrážali v jeho maľbe nielen tematicky, ale aj postupnou zmenou koloritu. Upustil od romantizujúcej hnedej farebnosti, jeho paleta sa osvetľovala a technika sa menila na expresívne, dynamické vyjadrovanie.

Začiatkom šesťdesiatych rokov dozreli tieto zmeny k úplne novému spôsobu maliarskeho vyjadrovania. Spomienky a skúsenosti z ciest, ich odraz v maliarovej filozofii, úvahy o svetovom dianí si vyžadovali iný umelecký prístup, ako bola doposiaľ realistická maľba. K vyjadreniu množstva tém a natískajúcich myšlienok potreboval rýchlejšiu techniku, ako olejomaľba. Szabó si preto vyexperimentoval novú techniku, voskovú temperu. Od roku 1963 začal do plochy obrazu aplikovať medený plech, ktorým zvýraznil jednak dôležité detaily maľby, jednak symboly, ktoré chcel zdôrazniť v rámci tematiky obrazu. Touto technikou pracoval do konca svojho života. Štýlovo tieto maľby boli vlastne nezaraditeľné. Niesli na sebe znaky surrealizmu, pričom svojou technikou a farebnosťou vyvolávali expresívny dojem. Za života umelca boli tieto maľby z jeho posledného desaťročia vystavené v roku 1971 v Budapešti a v roku 1972 v Banskej Bystrici, na jubilejnej výstave v Oblastnej galérii k 65. narodeninám umelca. Žiaľ, túto výstavu už sám nevidel pre hospitalizáciu v pražskej nemocnici, kde 25. mája zomrel.

V roku 1980 bola otvorená Novohradská galéria v Lučenci. Hlavnou úlohou tejto galérie bolo spracovanie umeleckej pozostalosti Júliusa Szabóa. Sériou siedmych výstav pod odborným vedením PhD. Kláry Kubičkovej galéria predstavila všetky obdobia a techniky, ktorým sa tento jedinečný umelec venoval. K predstaveniu surrealisticko-expresívnych diel v technike vosková tempera s meďou došlo v roku 1997, kedy už nebolo potrebné zohľadniť „ideologické” obmedzenia totalitnej doby.

Prícestná tabuľa obce Veľké Teriakovce (Orlajtörék) z obdobia Rakúsko-Uhorska. Tabuľa je zo zliatiny, pravdepodobne odliata v zlievarni v Hnúšti-Maši.

Na území dnešného Slovenska sa názvy miest v 20. storočí viackrát menili, a to v súvislosti so zmenami v štáte, ktoré sprevádzali zmenu úradného jazyka a v úzkej súvislosti s ním aj názvy miest. Prvá programová zmena názvu miesta sa udiala počas Rakúsko-Uhorskej monarchie, zhruba na prelome storočí. Názvy miest upravoval článok zákona č. IV z roku 1898 o „názvoch obcí a miest“. Prícestné tabule s geografickým názvom v maďarskom jazyku sa začali používať v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia. Takéto jednojazyčné tabule sa používali aj v nemeckom a slovenskom jazykovom prostredí, napríklad na Spiši alebo na Orave.

Podľa miestnej regionálnej tlače sa v Gemeri-Malohonte datujú prvé tabule označujúce názov obce do roku 1898. V zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádza skromný počet tabúľ z prvej polovice 20. storočia. Takouto je prícestná tabuľa obce Veľké Teriakovce v Gemersko-malohontskej župe, ktorá sa do múzea dostala kúpou v roku 2020. Tabuľa pochádza z obdobia Rakúsko-Uhorska. Nápis na tabuli je z plastických písmen v maďarčine: „Orlajtörék község. Rimaszombati járás. Gömör-Kishont vármegye“ (slov. obec Veľké Teriakovce, okres Rimavská Sobota, Gemersko-malohontská župa).  Tabuľa je vyhotovená zo zliatiny a má obdĺžnikový tvar. V drevenom ráme je trojfarebný červeno-bielo-zelený podklad, uprostred  je opatrená erbom Uhorska. Táto unikátna zbierka z regiónu sa  zachoval v dobrom stave. Tabuľa bola pravdepodobne odliata v zlievarni v Hnúšti-Maši. Jej rozmery sú 53 x 38 cm.